Najväčšie záhady na svete!!!

Vítajte na mojej stránke o záhadach!!!

Vítaj

Dik,že si nás navštívil

Klinická smrť

Pri ťažkom zranení,alebo pri operácii sa ľuďom zjavuje tunel na ktorého konci je svetlo,alebo sa premieta celý svoj život.Sem dávam zaujímavý príbeh:

Nesmieš zaspať

     Pred piatimi rokmi som ako sedemnásťročná ležala sedem týždňov so silným zápalom pľúc. Pila som iba minerálku a okrem liekov nič nejedla. Jedného večera som bola v izbe sama, a keďže sa mi chcelo spať, zavrela som oči. V tom okamihu som začala letieť dole tmavomodrým tunelom nohami dopredu, odpútaná od svojho tela. Letela som veľkou rýchlosťou a okolo mňa jemne svišťal vzduch. Za hlavou akoby z diaľky som počula zvonenie zvončekov. Zrazu mi veľmi milý mužský hlas povedal: „Nesmieš zaspať, lebo zomrieš!“
     A zopakoval to ešte niekoľko ráz, kým som s námahou neotvorila oči.
     Telo som mala nesmieme ťažké, nevládala som sa hýbať. Trvalo dlhší čas, kým som sa zo všetkého spamätala.
     Takýto je, pani Vierka, môj zážitok klinickej smrti.

 

Alebo:

Už ma čakajú

     Z príhody, ktorú Vám, vážená pani redaktorka, posielam na uverejnenie, si pamätám všetky detaily. Po bratovej smrti som spolu s rodičmi a sestrou rozobral tento nevšedný zážitok veľa ráz do najmenších podrobností. Čestne vyhlasujem, že nenadsadzujem ani slovo. Skôr naopak - vypúšťam niektoré menej významné podrobnosti.
     Začiatkom septembra v roku 1937 náhle a nečakane ochorel môj starší brat na akútny zápal slepého čreva. Pretože v našom meste sme v tých rokoch ešte nemocnicu nemali, previezli rodičia brata do Martina, kde ho ihneď operovali. Po operácii však nastali vážne komplikácie a lekári konštatovali, že sa chorý z toho nedostane. Našim poslali telegram, že keď chcú svojho syna ešte vidieť živého, aby si ihneď prišli po neho. Domov sme ho doviezli autom 6.septembra 1937, presne o polnoci, v hroznom zdravotnom stave. Mal už smrť na jazyku. Keďže lekári povedali, aby sme zomierajúcemu dali jesť a piť všetko, čo si žiada, naši tak aj robili. Podávali mu studené nápoje, dokonca ľad, a nad ránom zmrzlinu.
     Mama, ktorá sa však s odchodom najstaršieho syna nijako nevedela zmieriť, utekala o šiestej hodine ráno k miestnemu lekárovi a na kolenách ho prosila, aby k nám prišiel. Odmietal s odôvodnením, že je to už úplne zbytočné, že keď chorému nepomohli v nemocnici, on už nič nezmení.
     Okolo siedmej hodiny ráno sa brat upokojil, no päť minút pred ôsmou upadol do bezvedomia a umieral. No a práve vtedy k nám predsa len prišiel miestny lekár. Nabral do injekčnej striekačky nejaké sérum a vpichol ho bratovi do žily. Brat po tomto zákroku očividne prichádzal k vedomiu, až sa prebral úplne. Vzápätí však začal lekára a všetkých prítomných kárať týmito slovami: „Prečo ste ma znova vrátili do toho slzavého údolia? Ja som sa už ľahučko vznášal hore po krásnych mramorových schodoch s neopísateľne krásnym zábradlím k nebeskému Otcovi. Počul som nádhernú hudbu a zborový spev. Tú krásu vám neviem opísať nijakými slovami. Preto vás prosím, nepriťažujte mi a neodďaľujte môj odchod. Musím už odísť. Zreteľne počujem milý a láskavý hlas, ktorý ma volá, aby som sa už nezdržoval a ponáhľal sa hore. Už ma čakajú. Nechajte ma odísť pokojne. A vy, mamička s oteckom, neplačte a nesmúťte za mnou. Počkám tam na vás, čoskoro sa stretneme. Bude nám dobre. Všetci sa čoskoro stretneme. Modlite sa za mňa. Ďakujem vám.“
     Po týchto slovách brat znova stratil vedomie a o niekoľko minút vyrovnaný, s blaženým úsmevom na tvári spokojne zomrel. Mamička za ním odišla v roku 1944 ako štyridsaťtriročná, otecko o osem rokov neskôr ako päťdesiatdvaročný. Bratove slová, že sa tam čoskoro všetci stretnú sa teda splnili.

www.neuveritelne.szm.sk

Webfetti.com
Webfetti.com
 
Strach si podmaňuje myseľ