Najväčšie záhady na svete!!!

Vítajte na mojej stránke o záhadach!!!

Vítaj

Dik,že si nás navštívil

Caesar

Gaius Iulius Caesar-asi najznámejší a najlepší panovník všetkých čias.


Narodil sa 13. júla roku 100 pred n.l. a bol potomkom váženého, ale schudobneného starorímskeho patricijského rodu Iuliovcov. Počas jeho detstva vrcholil boj medzi dvoma skupinami: populármi (stúpenci ľudu, presadzovali reformy) a optimátmi (stúpenci senátu a bohatých, proti reformám).
Významnú úlohu pri tom začalo hrať vojsko. Na strane populárov sa ako vojak a veliteľ postavil Gaius Márius na stranu optimátov Sulla. Po dlhých krvavých bojoch (roku 88 - 82 pred n. l.) vyhrali optimáti. Sulla okamžite vytvoril zoznamy všetkých protivníkov optimátov (zoznamom sa hovorilo proskripcie) a títo ľudia boli okamžite postavení mimo zákon. Kto ich udal, zabil či priviedol, bol odmenený z ich skonfiškovaného majetku. Takéto proskripcie postihli aj rodinu Iuliovcov. Dôsledkom boli príbuzenské vzťahy. Gaius Marius, tribún ľudu a mnohonásobný tribún za populárov, bol Caesarovým strýkom. Preto sa Caesar musel dlho ukrývať mimo Ríma. A tak strávil detstvo v diere akou bola Subura. Matka, tá mu bola skôr otcom ako matkou. Vôbec k nemu nebola taká milá, aká bola k jeho sestrám. "Do rán mu sypala soľ," namiesto toho, aby ho podporovala. Napokon bol omilostený a poslaný na vojenskú službu do Malej Ázie.

Caesar a piráti
Tu zažil zaujímavé dobrodružstvo. V Byzantiu si prenajal loď. Mal naplánované odísť na štúdia. Mal však tu smolu, že ho pri ostrove Farmakúsy chytili piráti. Piráti mali špehov vo všetkých prístavných mestách. Ak zajali významného Rimana, vyžiadali si od niekoľkých miest výkupné. Prepadávali aj obchodné lode, no nikdy sa nikde nezdržali dlho, takže ich Rodoská flotila nemohla dolapiť. Žili si ako králi vo svojich skrýšach na opustených ostrovoch. Vodcom pirátov, ktorí Caesara zajali, bol Polygonus. Za Caesara chcel výkupné dvadsať talentov striebra. Caesar sa však nahneval, vyrozprával pirátovi celý svoj rodokmeň a vyzval ho, aby pýtal päťdesiat talentov. Polygonus s radosťou súhlasil. V pirátskej skrýši strávil štyridsať dní. No on sa ako zajatec vôbec necítil. Dokonca tu vraj skladal básne, pričom sa piráti stavali jeho nedobrovoľnými poslucháčmi. Keď ho neobdivovali, vynadal im, z esu barbari a nevzdelanci. Často im tiež so smiechom hrozil, že ich dá ukrižovať. Piráti sa tiež smiali. Keď však Caesara po zaplatení výkupného prepustili a on si na ostrove Rodos vyžiadal flotilu, prenasledoval a dostihol ich, smiech ich prešiel. Ženy a deti predal do otroctva a päťsto mužov dal skutočne ukrižovať.

Caesar a politika
Do dejín vstúpil v roku 78 pred n. l., keď sa po Sullovej smrti vrátil do Ríma. Systematicky si začal vytvárať podmienky, aby neskôr mohol prevziať najvyššie funkcie v štáte a nepohrdol vtedy bežnými prostriedkami ako boli vysoké úplatky. Caesarova úradnícka kariéra sa začala začiatkom šesťdesiatych rokov. Ako edil, zodpovedný aj za usporadúvanie verejných slávností a hier, usiloval sa o to v znamení "Chlieb a hry!" Snažil sa udržať si priazeň obyvateľstva pomocou dostatočného hmotného zásobovania a skvelých slávností. S podporou Crassusa a s masovou podporou rímskeho obyvateľstva zvolili Caesara roku 63 pred n. l. za najvyššieho kňaza - pontifex maximus, a tak sa dostal na čelo kolégia kňazov. Roku 62 pred n. l. dostal hodnosť prétora, najvyššieho úradníka, ktorému prislúchal výkon súdnej právomoci v Ríme a roku 61 pred n. l. odišiel do Južnej Hispánie ako miestodržiteľ provincie. Teraz mal už taký veľký vplyv, že sa mu roku 60 pred n. l. podarilo taktickým ťahom uzavrieť s oboma súpermi Pompeiom a Crassom tajný zväzok, triumvirát a zastrašiť senát. Bez súhlasu týchto troch mužov sa v štáte nesmelo nič stať.
Roku 59 pred n. l. sa Caesar stal konzulom, a tak aj pánom Ríma. Svojho spolukonzula šikovne odstavil. Ľud mu nadšene tlieskal, keď presadil proti senátu viaceré sociálne a pozemkové zákony. Ako prokonzul sa dal poveriť správou nad provinciou Galiou a hlavným velením v štyroch légiách. Tak sa začal svetodejinný význam Caesara ako vojvodcu a veľkého dobyvateľa.



Caesar a Galská vojna
Caesar prišiel do provincie v roku 58 pred n. l. To čo tu predviedol, sa do histórie zapísalo krvavými písmenami. Najprv dostal len Predalpskú Galiu a Ilýriu, potom si dal prideliť aj Zaalpskú Galiu. Väčšia časť Galie zahrňovala zhruba dnešné Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, a Nemecko na západ od Rýna. Rimanom nepatrila, ale Caesarovi to neprekážalo.
Helvéti, obyvatelia dnešného Švajčiarska, sa rozhodli usadiť na území Galov, pretože už nemohli vyžiť na vyprahnutej zemi pozdĺž Álp. Napriek Caesarovej hrozbe sa dav mužov, žien a deti (asi 300000 - 400000 osôb) dal do pohybu. Caesar tiahol na sever, aby ich zastavil. Keď sa s nimi stretol, odohrala sa strašná bitka. Bol to taký masaker, že sa Helvéti vytratili z histórie. Helvéti však neboli jediní, kto ohrozoval mier v Galii. Germánske národy prekročili Rýn a usadili sa na západ od tejto rieky. Caesar im prikázal, aby sa vrátili späť. Keď odmietli, začal s nimi vojnu, aby ich prinútil vrátiť sa za Rýn. Pochopil, že mier v týchto končinách udržia Rimania len stálou okupáciou Galie. S touto myšlienkou si začal podmaňovať kmene usadené na hraniciach. Najprv tiahol na územie Belgov, pričom drvil všetko, čo mu prišlo do cesty. Pomýšľal aj na výpravu do Británie, ale na to potreboval najskôr ovládnuť kmene na pobreží. Rozdelil svoju armádu a začal dobíjať sever a západ Galie. Kým Caesar bojoval pozdĺž severného pobrežia Európy, Germáni znova prekročili Rýn. Caesar sa vrátil na juh a neľútostne ich zmasakroval. Zvyšky Germánov prenasledoval. Potom sa rozhodol zastrašiť tieto kmene ukážkou schopnosti rímskeho staviteľstva. Rýn bol najväčšou a najširšou riekou, akú Rimania poznali. Zriedka bol užší ako 500 metrov a prekonávali ho na člne. Postaviť v jeho dravých vodách most sa zdalo ako číra nemožnosť. Caesar za desať dní vybudoval most a prešiel po ňom so svojou armádou. Vydesení Germáni zutekali. Tento obdivuhodný výkon mal len propagačný cieľ, o osemnásť dní sa Caesar s armádou vrátil späť a most za sebou zničil. Po tejto výprave do Germánie podnikol Caesar inváziu do Británie, s celou svojou armádou sa na vojnových lodiach prepravil za dva roky trikrát cez La Manche, teraz nie preto aby zastrašil barbarské kmene, ale aby zapôsobil na senát v Ríme. Kmene v strednej časti Galie najprv prijali Rimanov ako priateľov. Postupne si však uvedomili, že Caesar nehodlá odísť, a že budú musieť trpieť prítomnosť jeho obrovskej armády. Preto v zime na prelome roku 54 - 53 pred n. l. galské kmene zo severovýchodu napadli zimný rímsky tábor. Zmasakrovali jeden a pol légie, ale vzbura sa nerozšírila, preto ju Caesar potlačil. Nasledujúcu jar dal vyhľadať a popraviť vodcu galského povstania. Caesar nepokladal Galov za spojencov, ale za podmanený národ. Na jar roku 52 pred n. l. Galovia na podnet svojho vodcu Vercingetorixa opäť povstali. Pri tomto povstaní Caesar po prvýkrát okúsil chuť porážky. Padlo 700 Rimanov. Neskôr Caesar Galov znovu porazil. Vercingetorixa odviedli do Ríma, tu väznili a nakoniec roku 46 pred n. l. popravili. Roku 51 pred n. l. Caesarovi patrila celá slobodná Galia. Po celú dobu trvania galskej vojny Caesar diktoval svoje veľkolepé dielo Commentariovi de bello Gallico (Zápisky o vojne galskej). Háji v ňom svoje ťaženie do Galie ako politickú nutnosť v záujme bezpečnosti Ríma, ale prináša nám aj množstvo poznatkov o živote v juhozápadnej Európe v tom období.

Situácia v Ríme a Rubikon
Zatiaľ, čo Caesar víťazil v Galii, pomery v Ríme sa vyvíjali v neprospech triumvirov. V senáte zosilnela opozícia, a tak Caesarov prívrženec Publius Clodius Pulcher začal vytvárať ozbrojené bandy, aby s ich pomocou vyvíjal nátlak na senát. Keď potom to isté urobil na obranu senátu Titus Annius Milo, rímske ulice sa začali meniť na bojisko. Caesar preto zvolal na jar r. 54 pred n. l. schôdzu triumvirov do mesta Lucy v Etrúrii. Sám chcel zostať v Galii, Pompeius a Crassus sa mali dať zvoliť za konzulov a urobiť poriadok v Ríme. Na východe sa zostrila situácia a Crassus sa rozhodol zaútočiť na Partov. Jeho invázia však nedopadla podľa jeho predstáv. Jeho vojsko bolo rozprášené a samotný Crassus zomrel v boji. Keď Crassus dohral svoju poslednú úlohu, triumvirát zanikol a moc troch mužov sa mala rozdeliť medzi dvoch. Pompeius však využil svoju prítomnosť v Ríme, aby na seba strhol aj Caesarov podiel. Roku 52 pred n. l. ho senát vymenoval za "konzula bez kolegu" - a hlavne bez Caesarovho vedomia. Caesar očakával problémy. V tom čase zomrela aj Iulia, Pompeiova manželka, a tým sa uvoľnilo posledné puto, ktoré ich k sebe viazalo. Roku 51 pred n. l. sa Pompeius pridal k požiadavke niektorých senátorov, aby Caesara zbavili plných moci nad vojskom v Galii, videl v tom príležitosť dosiahnuť v Ríme absolútnu samovládu. Caesar v tom videl zasa zradu. Roztržka sa dovŕšila. Situácia nevyzerala pre Caesara priaznivo. Naznačil ochotu ustúpiť a požiadal senát, aby mu ponechal aspoň dve légie na obranu Predalpskej Galie a Ilýrie, čo bolo pre zabezpečenie rímskej moci nevyhnutné. Pompeius a senát však trvali na svojom. Caesarovi bolo jasné, že bez vojska by sa vydal odporcom na milosť a nemilosť. Vyhlásil preto, že rozpustí svoje vojská, ak to urobí aj Pompeius. Pompeius návrh odmietol a postavil sa za požiadavku, aby senát výslovne zbavil Caesara všetkých právomocí a vojsk . Úsilie Caesarových prívržencov vyšlo naprázdno. Caesarovi tribúni, Marcus Antonius a Quintus Cassius, ušli zo strachu pred Pompeiom k Caesarovi do Predalpskej Galie a udalosti dostali spád, ktorý už nikto nezastavil. Pri riečke Rubicone, ktorá tvorila hranicu medzi Predalpskou Galiou a Itáliou, stál kameň so zákonom, podľa ktorého sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto by ju s armádou, légiou alebo kohortou prekročil smerom na Rím. Pred týmto kameňom sa dňa 10. januára 49. pred n. l. zastavil Caesar. Pri prekračovaní rieky povedal známy výrok: " Kocky sú hodené."

Caesar a občianska vojna
Taký rýchly útok Caesarova opozícia nečakala. Pompeius mal väčšinu vojsk v Hispánii. Caesar s ľahkosťou porazil vojská v Itálii a do Ríma vtiahol už 17. januára roku 49 pred n. l. Pompeius sa dal na útek, pričom v Ríme nechal štátnu pokladnicu. Ušiel s väčšinou senátorov do Grécka a začal budovať novú armádu. Caesar rozhlásil, že všetkých osoby nerozhodné a neutrálne bude považovať za svojich prívržencov. Pompeius vyhlasoval pravý opak , že bude považovať za nepriateľa všetkých, ktorí štátu nepomôžu. Caesar sa rozhodol, že ako prvú zabezpečí Hispániu. Pompeiovi legáti Afranius a Petreius disponovali piatimi légiami.
Caesar diktátorom
Po správach o víťazstvách ho zvolilo ľudové zhromaždenie za diktátora. Keď sa vrátil do Ríma, prijal tento titul a v priebehu desiatich dní vydal rad zákonov, na ktoré čakali mnohí už desiatky rokov. Zabezpečil rímskej chudobe bezplatne prideľovanie obilia, zmieril ťažké postavenie dlžníkov, vrátil práva občanom, proskribovaných za Sullu a rozšíril rímske občianstvo na obyvateľov Predalpskej Galie. Jedenásteho dňa sa úradu diktátora vzdal a okrem poďakovania prijal od ľudového zhromaždenia titul konzula. Ako fakticky pán Ríma stal sa jeho predstaviteľom aj podľa zákona. Teraz mu už nič nebránilo aby sa vydal za Pompeiom.
Grécko a zrážky s Pompeiom
Pompeius využil čas, ktorý mu Caesar poskytol, na organizovanie odporu. Vytvoril silnú armádu a bol si taký istý úspechom, že nepovažoval za potrebné zabrániť Caesarovmu vylodeniu v Grécku. Prvá bitka sa odohrala pri Dyrrhachiu v Epire. Caesar tu utrpel menšiu porážku. Pompeius sa o Caesara nezaujímal. Namiesto prenasledovania sa sústredil na odmeňovanie svojich prívržencov úradmi. Caesar sa však rýchlo spamätal. Hoci disponoval značne menšími silami, v bitke pri Farsale v Tesálii (6. júna 48 pred n. l.) Pompeiovu armádu porazil. Pre Pompeia bol Farsalus skôr masakrom ako bitkou, pričom Caesarove straty boli minimálne.


Pompeiovou smrťou sa občianska vojna neskončila. Viacerí jeho prívrženci ušli do Afriky a Hispánie a ovládli tam niekoľko miest. Egypt sa otriasal spormi medzi Ptolemaiom XIII. a jeho sestrou a spoluvládkyňou Kleopatrou. Caesar nemal síce právo, aby do nich zasahoval, ale mal armádu. Ptolemaia zosadil a na trón dosadil ďalšieho Ptolemaia. Zosadený kráľ sa pokúsil Caesara otráviť, ale bezúspešne. Vzbúril alexandrijský ľud. Vzbura sa zmenila na vojnu a Caesar musel dať spáliť svoje loďstvo, aby nepadlo do rúk povstalcom. Pri tejto príležitosti ľahla popolom aj slávna alexandrijská knižnica. Nakoniec Caesar zvíťazil a pripravil tak pôdu pre neskoršiu premenu Egypta na rímsku provinciu. Svojimi zásahmi si Caesar získal Kleopatrinu vďačnosť, a ako je známe, nie len vďačnosť. Mal už síce 52 rokov a Kleopatra mu mohla byť dcérou, ale generačný problém im zrejme neprekážal. Strávili spolu deväť mesiacov.

Caesarova smrť
Na Caesarov príkaz sa zhromaždil senát, aby prerokoval háklivú otázku jeho vyhlásenia za kráľa. Na tento titul boli Rimania už dlhé stáročia priam alergickí a Caesar to vedel. Chcel sa preto dať vyhlásiť za kráľa len pre východné krajiny. V Ríme si chcel ponechať možnosť, aby eventuálnym odporcom odpovedal to isté čo nedávno pochlebníkom: "Kráľ nie som, som Caesar." Republikánska opozícia proti Caesarovi sa rozhodla pre čin. Domnievala sa, že ak padne Caesar, povstane znovu republika. Našlo sa päťdesiat mužov, ktorí boli ochotní vykonať ten odporný čin. Caesar sa rozhodol, že na zasadanie senátu nepôjde. Zle sa vyspal, manželke sa sníval zlý sen, veštec mu predpovedal, aby na zasadanie nechodil. Preto Caesarov dlhoročný priateľ Marcus Iunius Brutus išiel po Caesara. Caesar mu dôveroval, a tak na zasadanie senátu odišiel. Bolo 15. marca roku 44 pred n. l. Caesara čakalo v senáte nepríjemné prekvapenie : skončil ubodaný na smrť pod Pompeiovou sochou. V tele mal tridsaťdva rán. Medzi sprisahancami bolo veľa jeho priateľov a aj Brutus.


Caesar dokázal to, po čom celý život túžil. Vyhral vojnu nad smrťou, dodnes žije v spomienkach, v historických análoch, v divadelných hrách, vo filmoch... Caesar nemal ľahký život a ani smrť. Celý život bojoval s nepriateľmi, ktorí žiarlili na jeho schopnosti.
Na záver už iba jeden citát, ktorý vystihuje jeho život: "Ten človek bol na jednej strane obrovského múru a vzápätí bol na druhej. Nikto si však nestihol všimnúť, akým spôsobom to dokázal."

Zdroj:
http://www.spsh.sk

 
Strach si podmaňuje myseľ