Najväčšie záhady na svete!!!

Vítajte na mojej stránke o záhadach!!!

Vítaj

Dik,že si nás navštívil

Predtuchy

Možno sa aj vám stalo,že ste mali predtuchu alebo zvláštny sen o tragickej udalosti.Je ťažké tomu všetkému porozumieť.Predtuchy mávajú jasnovidci a veštci.Predtuchy môžu mať aj rastliny a zvieratá.Napríklad,že pes pred smrťou svojho pána ujde,je smutný.Uvádzam jeden príbeh.

 Tento príbeh Vám posielam najmä na žiadosť svojho otca, ktorý bude mať deväťdesiatšesť rokov. Ja som jeho najmladší, šesťdesiatpäťročný syn. O čo vlastne ide?
     Otca chodím pravidelne holiť a strihať k jeho najstaršiemu synovi, ktorý býva na opačnom konci dediny. Dosť často vtedy spomína na moje detské roky. Tvrdí, že to, že žijem a tak dobre sa držím zdravotne, je zázrak.
     Keď sa narodil, bývali rodičia uprostred obce B. Ako ročné dieťa rád som sa hrával s veľkým čiernym psom Nerom. Jeho majiteľ mal dom o stopäťdesiat metrov ďalej od nás. Nero chodil do našej kuchyne a spolu sme sa váľali po zemi. Neskôr sa rodičia presťahovali na dolný koniec dediny, asi kilometer od pôvodného bydliska. Tu som ako štvorročný veľmi vážne ochorel na šarlach. V tom čase sa chudobným ľuďom žilo veľmi ťažko a pravdepodobne na onú chorobu ani nebol liek. Postupne som upadol tak, že moja hmotnosť bola iba šesť až sedem kilogramov. Vyzeral som sťa živá mŕtvola, kostra potiahnutá kožou. Skoro nič som nejedol, nič nevnímal. K šarlachu sa navyše pridal aj zákerný záškrt, čím sa mi nesmieme zhoršilo dýchanie. Rodičia i susedia už len bezmocne čakali, kedy zomriem. K mojej postieľke postavili zapálené sviečky a občas sa niekto pri mne pomodlil.
     Po presťahovaní sa na dolný koniec dediny k nám môj priateľ Nero nechodil. Až jedného dňa sa zrazu otvorili dvere a on potichu vošiel do miestnosti, kde sa zdržiavali moji rodičia. Otec sa mu začal prihovárať, no Nero nereagoval. Zrazu sa otočil, labou si otvoril na izbe, kde som ležal, a začal ma oňuchávať z jednej aj druhej strany postieľky. Potom opäť potichu, tak ako prišiel, aj odišiel. Po Nerovom odchode matka zbadala, že som otvoril oči a a začal viditeľnejšie prejavovať známky života. Ihneď ma zabalila do vlniakov a spolu s otcom odniesli na rukách k lekárovi do Liptovského Mikuláša. V tom čase totiž ešte autobusy nechodili, ba v dedine nik nemal ani auto. Keď sa lekár na mňa pozrel, povedal mame: „Načo ste mi priniesli tú mŕtvolku?“
     Ona ho však úpenlivo prosila o pomoc. A tak sa napokon, hoci zásah to bol riskantný, rozhodol rozrezať mi hrču v krku. Dodnes mám po tomto zákroku jazvu. Hlavné však je, že mi zachránil život.
     Ako dieťa si zo svojej ťažkej choroby nepamätám nič. Jediným žijúcim svedkom tejto udalosti je môj otec, ktorý si často kladie otázku: Ako je možné, že pes, ktorý vôbec nevedel, kde sme sa odsťahovali, ťa po takom dlhom čase našiel sám? A objavil sa práve vtedy, keď si bol v kritickom zdravotnom stave. Potom k nám už nikdy viac neprišiel.
     Možno by viacerí ľudia uvítali, keby niektorý odborník zaujal stanovisko k nevšednému správaniu sa psa Nera. Prajem Vám veľa úspechov v práci a ostávam so srdečným pozdravom.


 
Strach si podmaňuje myseľ